Profil

Životný príbeh každého z nás je originál a v podstate vhodný na sfilmovanie. Ten môj sa začal písať 3.marca 1969 v Bojniciach.

pkrsiak

V prípade, že zostanem čisto len pri faktoch, týkajúcich sa cesty speváka, textára a skladateľa, tak za prvý vážnejší kontakt s muzikou môžem považovať nástup do Ľudovej Školy Umenia v mojom rodisku v roku 1975. K absolutóriu súce nedošlo, ale vydržal som aj tak pekne dlho – 7 rokov…

Na písanie prvých pesničiek došlo v čase štúdií na strednej škole, keď som začal pokúšať štastie aj na konkurzoch speváckej súťaže o Bystrické zvony…
Na vstup medzi vyvolených to súce nestačilo, ale čo malo prísť, prišlo trošku neskôr.

Hneď prvá súťaž – Zaprášené cesty’91 z nás urobila laureátov a posunula z Brezna do Banskej Bystrice, kde si nás všimol neskorší riadeiteľ SĽUK-u Peter Litomerický, vďaka ktorému sa nám otvorili cesty nielen na Portu v Plzni, ale tiež do slovenského rozhlasu a televízie, pre ktorú sme natočili aj jeden z dielov Pesničkári slovenskí…a celkom zaujímavý je aj náš neoficiálny album s názvom Zabudnutí.

Rozprávka sa skončila v roku 1994 a tak došlo na tzv. sólovú dráhu, lemovanú síce nenápadnými, ale i tak úspechmi a príležitostným pôsobením aj v ďalšej Tužinskej kapele Čochciari, s ktorou som si vyspieval tiež cenu na festivale Strunobranie v Banskej Štiavnici.

Ako sólista som prešiel do finále tiež…a to v podstate všade, kde som absolvoval konkurz: Krištáľová váza, Zlatá črievička, Strunobranie, Trampská Porta atď.

Túžba ponúknuť vlastný profilový album však nabrala jasné obrysy až na začiatku roku 2006, keď som stretol tých pravých pre konečnú realizáciu. Petra Kravca a Radovana Vršku. Vybralo sa 15 piesní, z ktorých zostalo napokon 13 a po takmer troch rokoch určite kvalitnej práce je všetko v štádiu dokončovania. A žiadny strach – hudobná revolúcia je už dávno za nami…
Hneď od počiatku som mal jasno, že bude mať názov Inside story a som rád, že moje pozvanie na hosťovanie prijali aj dve šikovné speváčky: Mária Podhradská a Renáta Čonková.

V každom prípade však zostávam pri zemi, pretože viem v akej krajine žijem a vďaka môjmu 16 ročnému pôsobeniu v rozhlasovom éteri poznám tiež fungovanie prezentácie v rádiách. Je to skrátka kolotoč, do ktorého je ťažké naskočiť, pretože: nikto Vás nezahrá, lebo Vás nikto nepozná – no zároveň Vás nikto nespozná, kým Vás niekto nezahrá!!!

…ako z toho von, to vie iba málokto

Peter Kršiak